Abstrakt
Základným politickým právom zaručeným aj v Ústave Slovenskej republiky je sloboda prejavu a právo na informácie, bez ktorých nie je existencia skutočného demokratického zriadenia možná. Demokracia a jej základné princípy, vyjadrené v ústave a v zákonoch každého demokratického štátu predstavujú z hľadiska teórie práva právnu inštitúciu.(3)
Zámerom autora je poukázať na niektoré vybrané otázky informovanosti obyvateľov Československa krátko po skončení druhej svetovej vojny t. j. od prijatia Ústavy ČSR z 9. Mája 1948 do prijatia Novej ústavy v roku 1960.
Úvod
Tri roky po skončení druhej svetovej vojny, v časoch keď bolo hospodárstvo štátu v troskách sa právu na informácie nevenovala ani zďaleka taká pozornosť ako je to v súčasnosti, verejnosť bola informovaná len prostredníctvom tlače, rozhlasu a postupne televízie, ale táto bola ešte v „plienkach“.
Vláda Československej republiky, Ministerstvo informácii i zbor povereníkov vydali v roku 1948 rad uznesení a právnych predpisov, ktoré mali zabezpečiť nový poriadok v tlačových záležitostiach. Išlo o závažné opatrenia na poli rezortu informácii, vydávania, špecializácie a koncentrácie periodickej tlače prideľovanie papiera, inzercie a reklamy v tlači.
Rozhodujúci význam malo Uznesenie vlády zo dňa 12. marca 1948, ktorým sa poverili minister informácii a minister priemyslu vykonaním revízie vychádzajúcich časopisov všetkého druhu s tým, aby periodická tlač v budúcnosti slúžila ako jeden z najvýznamnejších a najdôležitejších prostriedkov informácii výchovy, poučenia a zábavy a slúžila potrebám československého ľudovodemokratického zriadenia. Uzneseniami vlády z 23. mája a 10. júna 1948 sa spotreba papiera znížila približne i jednu tretinu. Tie isté uznesenia pre Slovensko prijal i zbor povereníkov 22. marca a 22. júna 1948. (2)
Na základe spomínaného uznesenia vlády ČSR z marca 1948 sa vykonala reorganizácia periodickej tlače, ktorá znamenala jej citeľnú reštrikciu a reorganizáciu.
Taktiež boli vydané vykonávacie vyhlášky ministerstva informácii a ministerstva priemyslu, na základe ktorých smeli prevádzkovatelia tlačiarenskej živnosti tlačiť noviny alebo časopisy len vtedy, ak predložili povolenie na tlač vydané ministerstvom informácii alebo na Slovensku Úradom predsedníctva Zboru povereníkov a neskoršie obnoveným povereníctvom informácii.
Taktiež bolo potrebné mať potvrdenie nositeľa kontingentu o tom, že je zabezpečený prísun papiera pre tlač. Následne bola Ministerstvom informácii ČSR dňa 8. júna 1948 vydaná smernica upravujúca podávanie žiadosti o povolenie k tlači periodickej tlače.
Pred februárom 1848 fungovalo na Slovensku ako súčasť zboru povereníkov povereníctvo informácii, ktoré bolo však dočasne zrušené. Jeho kompetencie prešli od 1. apríla 1848 do pôsobnosti Úradu predsedníctva zboru povereníkov. Od júna 1948 sa ustanovilo nové Povereníctvo informácii a osvety na čele s O. Pavlíkom.
Vyhláškou zo dňa 6. novembra 1848 nové povereníctvo ustanovilo ako svoju osobitnú zložku Hospodárske ústredie Slovenských vydavateľstiev časopisov a toto začalo svoju činnosť dňa 11. januára 1949 ako záujmová organizácia vydavateľstiev periodickej tlače. Úlohou bolo najmä riešiť hospodárske a technické zabezpečenie vydavateľstiev. Od roku 1960 to bolo združenie československých nakladateľstiev a knižného obchodu v Bratislave, v ktorom boli zastúpené všetky vydavateľská periodickej i neperiodickej tlače. Následne od roku 1963 ho nahradilo Slovenské ústredie knižnej kultúry ako samostatná zložka nového Povereníctva SNR pre školstvo a kultúru a od roku 1967 opäť Povereníctvo SNR pre kultúru a informácie.
Slovenské ústredie knižnej kultúry vykonávalo funkcie národného a územného riadiaceho orgánu pre oblasť vydávania kníh, hudobnín, periodickej tlače a rozširovania neperiodických publikácii. Od 1. októbra 1967 sa riadenie vydávania periodickej tlače vyčlenilo zo Slovenského ústredia knižnej kultúry a prešlo na oddelenie periodickej tlače odboru informácii Povereníctva SNR pre kultúru a informácie.
Dňa 9. mája 1948 bola Národným zhromaždením prijatá nová Ústava ČSR. Slovenská národná rada mala podľa § 96 ústavy zákonodarnú právomoc, zbor povereníkov vydával v oblasti zákonodarnej právomoci SNR podľa § 119 ústavy nariadenia a povereníci mali právo vydávať opatrenia, ktoré mali formu vyhlášok. V novej ústave bolo v § 21 odsek 1 uvedené „ sloboda tlače sa zaručuje“, § 21 odsek 2 pokračoval: „zákon stanoví kto má právo vydávať noviny, a časopisy a za akých podmienok, najmä tiež so zreteľom nato, aby zisk nebol účelom“ . Paragraf 22 určil výhradné právo štátu na prevádzkovanie rozhlasu, televízie a filmu.
Dňa 20. decembra 1950 bol schválená nový tlačový zákon ako zákon č. 184/1950 Zb. o vydávaní časopisov a o Zväze československých novinárov. Aj na naše dnešné pomery bol veľmi stručný, mal iba 10 paragrafov, ktorými boli striktne a kogentným spôsobom upravené podmienky fungovania a vydávania tlače. Ustanovenie 8 odsek 1 určilo kto mohol byť novinárom. Podľa neho zabezpečovať riadne plnenie povinností novinárov podľa § 1 sa ukladalo Sväzu československých novinárov, ktorý sdružoval všetkých novinárov z povolania. Ako novinár z povolania mohol byť činný iba ten, kto bol prijatý za člena Sväzu československých novinárov. Ďalej bolo zavedené povinné členstvo v Zväze československých novinárov, ďalej § 9 zrušil účinnosť starej, ešte rakúsko – uhorskej právnej úpravy z roku 1914, ako i redaktorský zákon z roku 1947.
Vyhláškou Ministerstva informácii a osvety ČSR zo dňa 30. decembra 1950 sa vydali tlačové predpisy nižšej právnej sily. Táto vyhláška bola oveľa podrobnejšia ako tlačový zákon.
Uznesením vlády ČSR č. 17 zo dňa 22. apríla 1953 bol vytvorený neverejný orgán – Štátny tlačový dozor, ktorý do konca roku 1953 fungoval pri vláde, neskôr pri ministerstve informácii resp. povereníctve informácii. Od roku 1967 bol nahradený Ústrednou publikačnou správou, ktorá bola zrušená v roku 1968.
Cenzúra bola v ČSR zavedená v roku 1953. Stalo sa tak Usmernením vlády, ( nie teda zákonom) ktorým sa zriaďovala Hlavná správa tlačového dohľadu. Táto bola koncipovaná podľa sovietskeho GLAVLITu a bola začlenená pod Ministerstvo vnútra ČSR. Jej činnosť upravoval štatút z roku 1955 a služobný poriadok z januára 1956. Pracoviská cenzúry pôsobili od začiatku roku 1954 vo všetkých okresných mestách. Do Prahy a Bratislavy sa prostredníctvom krajských vedení denne zasielali správy, hlásenia, z ktorých HSTD preberali denné správy pre vedenie ministerstva vnútra a ÚV KSČ. Osobitné oddelenie technického dohľadu viedlo i kartotéky zásahov proti jednotlivým redakciám i osobám. Kritéria, podľa ktorých cenzori postupovali boli :
- Ochrana, štátneho, služobného a hospodárskeho tajomstva;
- Ochrana všeobecného záujmu.
Zo služobného štatútu z roku 1955 potom vyplývalo, že sa musí zabrániť šíreniu údajov a skutočností, ktoré sú nepravdivé a inak škodia Československej ľudovodemokratickej republike a jej zriadeniu. Také informácie nesmeli byť vo všeobecnom záujme zverejnené.
Nakladateľstvá sa zvlášť v počiatku utvárania „novej socialistickej kultúry“ obracali na ministerstvo informácii a osvety s odporúčajúcimi povoleniami na dopredaj niektorých titulov alebo ich zničeniu. Úrad pre veci cirkevné záležitosti predkladal ministerstvu informácie obdobného charakteru.
Vládnymi nariadeniami č. 5/1953 Zb. o novej organizácii vládnych prác, č. 6/1953 Zb.,ktorým sa zrušujú a zriaďujú niektoré orgány štátnej správy a upravuje ich pôsobnosť ( napr. ustanovenie § 4 zrušilo Ministerstvo informácii a osvety ČSR a nasledujúci § 5 uložil Ministerstvu školstva vied a umení ČSR plniť jeho úlohy) a Vládne nariadenie č. 7/1953 Zb., ktorým sa zrušujú a zriaďujú niektoré povereníctva a upravuje sa ich pôsobnosť, schválila niekoľko osnov vládnych nariadení, ktorými sa so súhlasom prezidenta uskutočnila rozsiahla reorganizácia vlády aj slovenských národných orgánov ako ďalšia etapa centralizácie štátnej správy. Povereníctvo spravodlivosti a Povereníctvo informácií a osvety boli zrušené.
Centrálne orgány štátnej správy ako Štátny výbor pre veci umenia, štátny výbor pre veci cirkevné vykonávali na Slovensku svoju pôsobnosť prostredníctvom svojich pendantov, ktorí boli mimo právomoci Zboru povereníkov.. (1)
KSČ organizovala pravidelne aktivity s externými pracovníkmi tlačového dohľadu na okresoch, ktoré obvykle prebiehali na úrovni krajských výborov strany a zúčastnili sa ich aj zástupcovia okresných výborov KSČ. Z priebehov aktívov potom boli vypracované správy so závermi, ktoré jednak mapovali situáciu v oblasti tlače a tieto v sebe zahrňovali aj úlohy do budúcnosti.
Cenzúrny úrad každoročne vypracovával aj informácie o vyhodnotení kontroly príjemcov a titulov publikácií dochádzajúcich do Československa. Niektoré z tlačovín boli pre svoj „závadný obsah“ vyradené. Tlačoviny boli zhabané z dôvodu, že obsahovali články emigrantov, boli „protimarxistické“, „protisovietske a pod.
Záver
Na skúmané obdobie rokov 1948 až 1960 netreba hľadieť iba kriticky. Pri využití predovšetkým historickej metódy skúmania autor poukázal i na niektoré úskalia informovanosti obyvateľstva na území bývalého Československa s dôrazom na Slovensko. Ako záver snáď postačí konštatovanie, že informovanie obyvateľstva po roku 1948 bolo závislé od rozhodnutia vedenia štátu a prechodu z kapitalistickej na socialistickú plne štátom riadenú spoločnosť. Vzhľadom však k tomu, že bolo potrebné urýchlene obnovovať vojnou zničenú krajinu najmä v päťdesiatich rokoch, otázke informovania verejnosti sa venovala na vtedajšie možnosti a pomery z vtedajšieho pohľadu strany a vlády dostatočná pozornosť.
Použité zdroje:
- Beňa, J. 2001. Vývoj Slovenského právneho poriadku. Banská Bystrica : PF UMB, 2001. 391 s. ISBN 80-8055-477-3
- Serafínová, D. – Vartál, J. 2005 Náčrt dejín slovenskej žurnalistiky. Ružomberok : Katolícka Univerzita v Ružomberku, 2005. 339 s. ISBN 80-8084-047-4.
- Prusák, J. 1999. Teória práva. Bratislava : VO PF UK, 1999. 308 s. ISBN 80-7160-113-6
- Ústavný zákon NZ ČSR č. 150/1948 Zb., Ústava ČSR
- Ústavný zákon NZ ČSR č. 33/1956 Zb. o slovenských orgánoch.,
- Ústavný zákon NZ ČSR č. 100/1960 Zb., Ústava Československej socialistickej republiky,
- Ústavný zákon FZ ČSFR č. 23/1991 Zb. Ústavná listina základných práv a slobôd
- Ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky,
- Zákon NZ ČSR č. 184/1950 Zb. o vydávaní časopisov a o Zväze československých novinárov
Autor
JUDr. PhDr. Tomáš Peráček, PhD.
Univerzita Komenského v Bratislava
Fakulta managementu
Odbojárov č. 10
820 05 Bratislava
Slovenská republika
Recenzenti
Doc. JUDr. Daniela Gregušová, CSc.
JUDr. Michal Dzurdzík, PhD.
Digital Science Magazine, Číslo 1, Ročník IV.
