Otázka informovanosti v Československu rokoch 1960 – 1989

Abstrakt

Obdobie rokov 1960 až 1989 je možné z právno – historického hľadiska považovať za jedno z najdôležitejší v novodobých dejinách Slovenska. Začalo obdobím postupného uvoľňovania kontroly i médií zo strany štátu v snahe o vybudovanie „socializmu s ľudskou tvárou“. Tento obrodný proces bol zhatený intervenciou vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, čo malo za následok návrat k „starým pravidlám“ a tieto pomery vydržali viac ako dvadsať rokov desiatich rokov dvadsiateho storočia.

Otázka informovanosti v rokoch 1960 až 1968

Nová Ústava zo dňa 11. júla 1960, prijatá ako ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky, nielenže zmenila názov republiky na Československú Socialistickú republiku (ČSSR), ale aj vo svojom  Článku 4 zakotvila vedúcu úlohu Komunistickej strany Československa (KSČ), podľa ktorého vedúcou silou v spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie. K takémuto kroku sa odhodlal po vzore ústavy ZSSR. (1)

V článku 28 odsek 1 bola vyhlásená sloboda prejavu vo všetkých oblastiach spoločenského života, najmä však sloboda slova a tlače. Tieto slobody boli v nasledujúcej rozvíjajúcej vete doplnené vyhlásením, že ich občania ČSSR majú využívať „tak v záujme rozvoja svojej osobnosti a svojho tvorivého úsilia, ako aj na uplatňovanie svojej aktívnej účasti na hospodárskej a kultúrnej výstavbe krajiny“. Nasledujúci článok 28 odsek 2 l uvádzal “ Tieto slobody sú zabezpečené tým, že pracujúcim a ich organizáciám sa dávajú k dispozícii vydavateľstvá, tlačové podniky, … ako aj rozhlas, televízia a iné prostriedky“. Boli to tzv. materiálne záruky uvedených ústavných slobôd, ktorých reálnosť si mohol overiť každý občan v praxi, ak sa rozhodol publikovať akýkoľvek názor alebo informáciu, ktorá nebola v súlade s ideológiou alebo politikou strany a vlády.

Ústava taktiež vymedzila ústavnoprávny status SNR ako národného orgánu štátnej moci a správy na Slovensku. Nevrátila sa teda k charakteristike SNR ako národného orgánu zákonodarnej moci na Slovensku. V porovnaní s ústavným zákonom č. 33/1956 Zb. o slovenských orgánoch pridala okrem atribútu národný orgán štátnej moci aj prívlastok národný orgán štátnej moci a správy na Slovensku.

V šesťdesiatych rokoch potom Národné zhromaždenie ČSSR schválilo niekoľko kľúčových zákonov, na základe ktorých sa dočkali právnej úpravy jednotlivé prostriedky masovej komunikácie. Boli to :

  • Zákon č. 17/1964 Zb. o Československom rozhlase,
  • Zákon č. 18/1964 Zb. o Československej televízii,
  • Zákon č. 123/1965 Zb. o Československej tlačovej kancelárii,
  • -Zákon SNR č. 135/1965 Zb. o pôsobnosti Československej tlačovej kancelárie na Slovensku,
  • Vládne nariadenie č. 13/1962 Zb. o novej organizácii Československého filmu.

 

Základným predpisom pre oblasť tlačových médií sa stal zákon č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných informačných prostriedkoch. Tento zákon u nás prvý raz súhrnne upravil všetky prostriedky masovej komunikácie nazývané hromadné informačné prostriedky. Zákon bol pripravovaný v úzkej spolupráci s novinárskou obcou v atmosfére nastupujúcej liberalizácie spoločenských pomerov. Týmto zákonom sa zaviedol registračný systém vydávania periodickej tlače a upravilo sa postavenie vydavateľa, šéfredaktora, redakčnej rady a redaktorov. Obnovil sa inštitút opravy nepravdivých a skresľujúcich údajov a povinnosť ochrany redakčného tajomstva. Uzákonilo sa právo na informácie, dostupnosť zdrojov informácii a povinnosť odpovede na novinársku kritiku.

Tento zákon bol novelizovaný až o dva roky neskôr a to zákonom č. 84/1968 Zb. zo dňa 26. júna 1968, ktorý vyslovil zodpovednosť šéfredaktorov za nezverejňovanie informácii, ktoré by obsahovali skutočnosť tvoriacu predmet štátneho, hospodárskeho alebo služobného tajomstva a spresnil povinnosť uverejnenia tlačovej opravy.

Dňom 1. januára 1967 sa HSTD zmenila na Ústrednú publikačnú správu. Zákonom č. 84/1968 Zb. došlo v rámci Pražskej jari k zániku cenzúry. Zákon č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch sa zmenil a to tak, že ustanovenie § 17 znelo: Cenzúra je neprípustná. Cenzúrou sa rozumejú akékoľvek zásahy štátnych orgánov proti slobode slova a obrazu a ich šírenia hromadnými informačnými prostriedkami. Tým nie je dotknutá právomoc prokurátora a súdu.

 

      1. Otázka informovanosti v rokoch 1968 – 1989

Po intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 bol zákon č. 81/1966 Zb. novelizovaný druhýkrát a to na základe Moskovských protokolov zákonom č. 127/1968 Zb. (o niektorých opatreniach v oblasti tlače a ostatných hromadných informačných prostriedkoch). V zmysle paragrafu 1 odsek 2 citovaného zákona sa zriadili úrady pre tlač a informácie, ktorých úlohou malo byť jednotné usmerňovanie a kontrolovanie činnosti periodickej tlače a ostatných hromadných informačných prostriedkov.

Ako orgány štátnej správy sa teda zriadili Úrad pre tlač a informácie, na Slovensku Slovenský úrad pre tlač a informácie. Na Úrad pre tlač a informácie prešla doterajšia pôsobnosť Ministerstva kultúry a informácií podľa zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení zákona č. 84/1968 Zb.; v tom istom rozsahu prešla doterajšia pôsobnosť povereníka Slovenskej národnej rady pre kultúru a informácie na Slovenský úrad pre tlač a informácie. Úlohou úradov pre tlač a informácie bolo najmä jednotne usmerňovať a kontrolovať činnosť periodickej tlače a ostatných hromadných informačných prostriedkov.

Ustanovenie § 3 odsek 1 pozastavilo účinnosť prvej novely v časti zákazu cenzúry, a následný odsek 2 umožnil úradom v redakciách ustanoviť svojich splnomocnencov, ktorí boli oprávnení pozastaviť uverejnenie informácie, ktorá by bola v rozpore s dôležitými záujmami vnútornej i zahraničnej politiky štátu.

Taktiež týmto zákonom bol zriadený Slovenský úrad pre tlač a informácie, ktorého existencia bola jedným z dôsledkov intervencie vojsk a bol ústredným orgánom štátnej správy v Slovenskej socialistickej republike. Do jeho pôsobnosti patrili všetky otázky riadenia, následnej kontroly a informácií hromadných informačných prostriedkov na Slovensku. Slovenský úrad pre tlač a informácie sa organizačne členil na: odbor propagandy, odbor hodnotenia a odbor tlače.

Okrem iného vydával i svoje periodikum „Bulletin Slovenského úradu pre tlač a informácie“ a  raz ročne i Katalóg periodickej tlače SSR, ktorý obsahoval základné údaje o všetkých registrovaných periodikách. Jeho úlohou až do novembra 1989 bolo kontrolovať a usmerňovať obsahové zameranie médií.

Proces politického uvoľňovania v Československu bol ukončený následnou intervenciou vojsk Varšavskej zmluvy z noci 20. augusta na 21. augusta 1968. Následne došlo v KSČ k previerkam. V oblasti literatúry a ďalšej tvorby bol nastolený program angažovanej socialistickej literatúry a socialistického realizmu, kde sa mali uplatňovať i princípy marxizmu-leninizmu.

Riadenie a  kontrola médií a propagandy boli zverené do pôsobnosti Slovenského úradu pre tlač a informácie (SÚTI), ktorý bol ústredným orgánom štátnej správy SSR, ktorého úlohou bolo najmä usmerňovať obsahové zameranie médií.

Dňa 1. januára 1981 bol zákon č. 180/1980 Zb. zriadený Federálny úrad pre tlač a informácie, ktorý mal zabezpečovať ochranu dôležitých štátnych záujmov v médiách, navrhovať vláde zásady štátnej mediálnej politiky, registrovať periodickú tlač či rozhodnúť o dovoze zahraničnej periodickej tlače a šírení spravodajstva zahraničných tlačových agentúr.

Po VI. zjazde KSČ v roku 1972 pokračovala novinárska organizácia v činnosti ako celoštátny Československý zväz novinárov s územnou zložkou v SSR a to Slovenským zväzom novinárov.

V roku 1972 sa v Prahe vytvorila samostatná fakulta žurnalistiky na Karlovej Univerzite so samostatným Ústavom pre teóriu a prax žurnalistiky. V Bratislave sa v roku 1960 osamostatnila katedra novinárstva. V roku 1975 sa rozšírila na Odbor žurnalistiky FiF UK s katedrami a to:

  • teórie a dejín žurnalistiky,
  • periodickej tlače a agentúrneho spravodajstva, rozhlasovej a televíznej žurnalistiky,
  • kabinetom teórie a dejín žurnalistiky.

Vedecko-výskumné aktivity v oblasti periodickej tlače sa i naďalej vykonávali v rámci Novinárskeho študijného ústavu. Tento sa od januára 1968 odčlenil od Zväzu novinárov a prijal názov Inštitút pre výskum masových komunikačných prostriedkov pri výskumnom ústave kultúry a verejnej mienky. K svojmu pôvodnému názvu sa vrátil v máji 1976, keď prešiel do pôsobnosti Slovenského úradu pre tlač a informácie.

Spravodajský servis pre tlač, rozhlas a televíziu poskytovala a propagáciu v ČSSR a ostatných socialistických krajinách vykonávala Československá tlačová agentúra ( ČTK), ktorá od roku 1968 na Slovensku používala skratku ČSTK.

Od roku 1969 bol Československý rozhlas organizovaný na federatívnom princípe. Jeho vysielanie sa členilo na tri typy vysielacích okruhov a to:

  • Celoštátny okruh HVIEZDA v českej a slovenskej reči, zameraný prevažne na politické spravodajstvo, operatívnu publicistiku, tanečnú a zábavnú hudbu,
  • Univerzálne okruhy PRAHA a BRATISLAVA prinášali všetky programové druhy,
  • Okruhy výberové DEVÍN a VLTAVA boli určené predovšetkým náročným poslucháčom.

Československý rozhlas zabezpečoval i vysielanie pre národnosti žijúce na území ČSSR a vysielanie pre zahraničie v deviatich jazykoch.

Ustanovením § 13 zákona SNR č. 207/1968 Zb. o zriadení ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SSR sa upravilo i postavenie Slovenskej televízie vo vzťahu k národným orgánom. Televízia sa chápala ako ideovo-politický nástroj strany a vlády, ako  spoločensko-kultúrna inštitúcia. Vysielala na dvoch programoch.

Hlavným orgánom slovenského filmu bolo Ústredie slovenského filmu na čele s generálnym riaditeľom, ktorý v zmysle smerníc ÚV KSČ a princípov plánovaného hospodárstva riadil prácu Slovenskej filmovej tvorby a Slovenskej požičovne filmov. Do slovenskej filmovej tvorby patril Hraný film a Štúdio krátkych filmov, ktoré sa ďalej členilo na Spravodajský film, Animovaný film a Diafilm. Periodickú i neperiodickú tlač naďalej vydávali : PRAVDA – tlačový kombinát KSS, PRÁCA- vydavateľstvo ROH a SMENA – vydavateľstvo SÚV SZM.,

Medzi odborné vydavateľstvá patrili Slovenské pedagogické nakladateľstvo ( SPN), vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied VEDA, poľnohospodárske vydavateľstvo PRÍRODA, vydavateľstvo technickej kultúry ALFA, telovýchovné vydavateľstvo ŠPORT a ďalšie. (2)

Systém periodickej tlače na Slovensku zostal nezmenený; v obsahu novín však v kontexte s vládnou politikou zavládla uniformita. Po zániku periodík Kultúrny život v roku 1968, Literárny život v roku 1969, Mladá tvorba v roku 1970 začal v republike vychádzať samizdat a to buď vo forme kníh alebo periodík, za ktoré vydavateľom však hrozili tresty.

Periodiká typu samizdat sa na Slovensku začali objavovať už od roku 1948. V období po intervencii vojsk vychádza v sedemdesiatych rokoch menší počet takýchto publikácii, v osemdesiatych rokoch sa ich počet postupne zvyšoval. Nemali však pravidelnú periodicitu, ani prepracovanú úpravu, často boli spracúvané najjednoduchším spôsobom, „na kolene“. Prinášali informácie, ktoré neboli dostupné v bežných periodikách. Väčšina bola nábožensky orientovaná.

V rokoch 1972 a 1973 vyšli štyri čísla náboženského časopisu RODINA, CENTRUM KOZMU. Časopis zdôrazňoval úlohu rodiny ako hlavnej zložky spoločnosti. V roku 1981 bol založený prvý časopis z kresťanského prostredia vydávaný v samizdate pod názvom NÁBOŽENSTVO A SÚČASNOSŤ s dvojmesačnou periodicitou.

 

Záver

K postupnému uvoľňovaniu kontroly médií zo strany štátu prichádza až v druhej polovici osemdesiatych rokov spolu s nástupom M. S. Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Osobitne treba poukázať na udalosti z 25. marca 1988, kedy sa v Bratislave konala nepovolená tzv. „sviečková manifestácia,“ voči ktorej zasiahla verejná bezpečnosť a na 16. november 1989 kedy sa v Bratislave konala manifestácia bratislavských vysokoškolákov a následne deň po nej v Prahe.

 

Použité zdroje:

  1. Beňa, J. 2001. Vývoj Slovenského právneho poriadku. Banská Bystrica : PF UMB, 2001. 391 s. ISBN 80-8055-477-3
  2. Serafínová, D. – Vartál, J. 2005 Náčrt dejín slovenskej žurnalistiky. Ružomberok : Katolícka Univerzita v Ružomberku, 2005. 339 s. ISBN 80-8084-047-4.
  3. Prusák, J. 1999. Teória práva. Bratislava : VO PF UK, 1999. 308 s. ISBN 80-7160-113-6
  4. Ústavný zákon NZ ČSR č. 100/1960 Zb., Ústava Československej socialistickej republiky,
  5. Zákon NZ ČSSR č. 17/1964 Zb. o Československom rozhlase,
  6. Zákon NZ ČSSR č. 18/1964 Zb. o Československej televízii,
  7. Zákon NZ ČSSR č. 123/1965 Zb. o Československej tlačovej kancelárii,
  8. Zákon SNR č. 135/1965 Zb. o pôsobnosti Československej tlačovej kancelárie na Slovensku,
  9. Zákon NZ ČSSR č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch
  10. Zákon NZ ČSSR č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
  11. Zákon NZ ČSSR č. 84/1968 Zb., ktorým sa mení zákon č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch
  12. Zákon NZ ČSSR č. 127/1968 Zb. o niektorých prechodných opatreniach v oblasti tlače a ostatných hromadných informačných prostriedkov
  13. Zákon FZ ČSSR č. 180/1980 Zb.,o zriadení Federálneho úradu pre tlač a informácie

 

Autor

JUDr. PhDr. Tomáš Peráček, PhD.

Univerzita Komenského v Bratislava

Fakulta managementu

Odbojárov č. 10

820 05 Bratislava

Slovenská republika

tomas.perace@fm.uniba.sk

 

Recenzenti

Doc. JUDr. Daniela Gregušová, CSc.

JUDr. Michal Dzurdzík, PhD.

 

Digital Science Magazine, Číslo 1, Ročník IV.

 

 

 

image_print