Abstrakt

Téma príspevku, ktorej obsahové zameranie vychádza z ústavného práva,  má výrazný interdisciplinárny charakter a zasahuje tak do viacerých oblastí práva, predovšetkým však do trestného, správneho, či rodinného  práva a zároveň smeruje  k multidisciplinárnemu či medzinárodnoprávnemu skúmaniu problematiky, ktorej  koncept a právna úprava ostáva (nielen) v slovenskom právnom prostredí aj po rokoch  odborných a laických diskusií do značnej miery nedokončená. Ťažiskovými právnymi predpismi sú popri Ústave Slovenskej republiky, zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov ako aj ostatné všeobecne záväzné právne predpisy tak z oblasti verejného práva ako aj práva súkromného. Zámerom autora príspevku  je poukázať na vybrané právne problémy, ktoré sa objavujú v súčasnej spoločnosti  najmä pri regulácii prijímania  a šírenia informácii v súvislosti s oprávnenou ochranou tretích osôb.

 

Úvod

Prijatím Ústavy Slovenskej republiky dňa 1. septembra 1992 sa položil ústavný základ práva na informácie v Slovenskej republike(10),  ktorá vznikla dňa 1. januára 1993 na základe Článku 1 odsek 1 a 2 ústavného zákona FZ ČSFR č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky.  Právo na informácie však okrem Ústavy SR garantujú aj viaceré medzinárodné dokumenty počnúc Všeobecnou deklaráciou ľudských práv prijatou Valným zhromaždením OSN v decembri 1948 (7).  Muselo uplynúť viac ako  šesť rokov, kým bolo ústavné právo na informácie  zakotvené v zákone č. 171/1998 Z. z. o prístupe k informáciám o životnom prostredí.  Jeho hlavným  nedostatkom, ktorý vyplýval zo samotného názvu  bolo, že  riešil iba spôsob a podmienky sprístupňovania včasných a úplných informácií o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu, ktoré majú k dispozícii orgány verejnej správy.  Z uvedeného vyplýva, že išlo o zákonnú realizáciu Článku 45 Ústavy SR, podľa ktorého  „má každý právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu“. Na  základe tejto skutočnosti ale aj v súvislosti so snahou Slovenskej republiky  stať sa členským štátom Európskej únie bolo potrebné prijať osobitný zákon realizujúci ustanovenie Článku 26 Ústavy SR, ktorý by vymedzil okruh povinných osôb a spôsob sprístupňovania nielen informácií o životnom prostredí, ale všetkých informácií, ktoré boli získané a spracované z verejných prostriedkov. Stalo sa tak dňa 17. mája 2000, kedy Národná rada SR schválila poslanecký návrh zákona o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (5), ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 211/2000 dňa 13. júla 2000 s účinnosťou od 1. januára 2001. Účelom zákona bolo a je  upraviť  podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám a aj z tohto dôvodu bola legisvakačná doba(4) stanovená na takmer šesť mesiacov.

 

Vnútroštátne aspekty poskytovania informácii v súkromnom práve

Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov ako „lex generalis“ súkromného práva upravuje poskytovanie informácii v mnohých ustanoveniach, pričom v súčasnosti sú predmetom právnych vzťahov  aj  informácie a databázy  vytvárané na báze automatizovaných informačných systémov, počítačových programov algoritmov  a podobne.  Ako príklad možno uviesť  § 20 odsek 2, ktorý nepriamo ukladá štatutárovi právnickej osoby  oznámiť každému s kým jedná, či je stále oprávnený konať za právnickú osobu.  Osobitný dôraz sa kladie  na povinnosť informovať spotrebiteľa  v ustanoveniach § 55 až § 60 Občianskeho zákonníka, ktoré sa týkajú timesheringových zmlúv ako druhu  spotrebiteľských zmlúv o práve užívať budovu alebo jej časť  v časových úsekoch. Najmä ustanovenie § 56 odsek 1 prikazuje dodávateľovi povinnosť pred uzavretím zmluvy  informovať každého, kto o to požiada úplne a pravdivo, taktiež ho musí poučiť o spôsobe a mieste získania ďalších informácii.  Pri nakladaní so spoločnou vecou sú spoluvlastníci povinní sa navzájom informovať, dohodnúť sa a tak sa vyhnúť prípadným sporom.  Ustanovenie § 151n až § 151p upravuje inštitút vecného bremena, ktorý sa viaže k nehnuteľnostiam. Na základe toho sa môže každý, kto má o to záujem dozvedieť z katastra nehnuteľností, či je nehnuteľnosť zaťažená  vecným bremenom, ktoré obmedzuje vlastníka pri nakladaní s ňou.  Rovnako tak  pri postúpení pohľadávky je veriteľ povinný túto skutočnosť bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Kým tak neurobí, alebo pokiaľ mu takýto úkon písomne nepreukáže, môže dlžník plniť svoj záväzok i pôvodnému veriteľovi, ktorý je povinný plnenie prijať.  Nájom bytu ako „zákonom chránený vzťah“ sankcionuje nedostatok písomnej výpovede z nájmu bytu vadou absolútnej neplatnosti. V neposlednom rade i inštitút poistných zmlúv kladie dôraz na riadne informovanie toho, kto chce uzavrieť zmluvu s poistiteľom.  Súčasťou poistnej zmluvy sú i všeobecné poistné podmienky  poisťovateľa, na ktoré  sa poistná zmluva odvoláva  a ktoré sú k nej pripojené alebo boli oznámené poistníkovi pred uzavretím zmluvy.(3)

Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov hneď v ustanovení § 1 odsek 3  kladie dôraz na vzájomné informovanie sa snúbencov pred uzavretím manželstva  o svojom zdravotnom stave.  Taktiež musia pred uzavretím manželstva súhlasne vyhlásiť, že im nie sú známe okolnosti,  ktoré by vylučovali uzavretie manželstva  a že poznajú svoj zdravotný stav.  Ak ide o osobu, ktorá chce uzavrieť druhé a ďalšie manželstvo, táto musí preukázať, že skoršie zaniklo, alebo bolo súdom vyhlásené za neplatné.

Po rozvode manželstva ustanovenie § 24 odsek 4 posledná veta umožňuje rodičovi, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti v prípade odopierania informácií o maloletom zo strany druhého rodiča,  domáhať sa na súde spravodlivosti (6), t. j. práva na informácie o svojom dieťati ale o zmene zverenia. Rodičia sú zo zákona povinní spravovať majetok maloletého dieťaťa s náležitou starostlivosťou a tento mu odovzdať najneskôr do 30 dní od dosiahnutia plnoletosti. Taktiež sú povinní informovať ho o správe  majetku a predložiť mu vyúčtovanie.

Medzi základné zásady pracovného práva patrí i právo zamestnancov alebo zástupcov zamestnancov  na poskytovanie informácii o hospodárskej a finančnej situácii podniku  s predpokladom tohto vývoja (11). Tieto informácie je zamestnávateľ povinný poskytnúť zrozumiteľným spôsobom a vo vhodnom čase tak, ako to ukladá smernica Rady č. 2002/14/ES, ktorá ustanovila všeobecný rámec  na informovanie a konzultácie so zamestnancami  v Európskom spoločenstve. Ustanovenie § 23 odsek 1 Zákonníka práce ustanovuje, že zamestnávateľ alebo predbežný správca  konkurznej podstaty  sú povinní písomne informovať zástupcov zamestnancov  alebo priamo zamestnancov o platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Zamestnávateľ však môže odmietnuť poskytnúť informácie, ktoré by ho mohli poškodiť, alebo môže vyžadovať, aby sa tieto informácie považovali za dôverné.

V rámci predzmluvných vzťahov je zamestnávateľ povinný oboznámiť budúceho zamestnanca s právami a povinnosťami, ktoré pre neho vzniknú uzavretím pracovného pomeru (9). Od tejto osoby môže zamestnávateľ vyžadovať len tie informácie, ktoré sa týkajú práce, ktorú má vykonávať. Zákon zakazuje vyžadovať informácie  o rodinných pomeroch, tehotenstve, politickej, odborovej, náboženskej príslušnosti, bezúhonnosti s výnimkou, ak ide o prácu podľa osobitného predpisu.

S poukazom na ústavné právo, zakotvené v Článku 35 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečujúce každému právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť, je potrebné poukázať na vybrané zákony v oblasti obchodného práva. Ide o zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje informačnú povinnosť podnikateľa voči orgánom verejnej správy pri výkone jeho podnikateľskej činnosti (8).

Osobitne je riešená otázka informovania v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov ktorý v podmienkach Slovenskej republiky predstavuje „lex generalis“ obchodného práva.  Treba však poukázať aj na jeho ochrannú funkciu zakotvenú v ustanovení § 17, ktoré definuje obchodné tajomstvo ako všetky skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy súvisiace s podnikom, ktoré majú skutočnú alebo aspoň potenciálnu materiálnu alebo nemateriálnu hodnotu, nie sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné, majú byť podľa vôle podnikateľa utajené a podnikateľ zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie zabezpečuje. Túto problematiku podrobnejšie  analyzovala aj súdna prax, podľa ktorej „pojem obchodného tajomstva je tak v zákone definovaný troma znakmi objektívnej povahy (charakter skutočnosti, existencia aspoň potenciálnej hodnoty danej skutočnosti a jej bežná dostupnosť) a dvoma znakmi subjektívnej povahy (vôľa utajiť dané obchodné skutočnosti a zabezpečenie takéhoto utajenia). … Za obchodné tajomstvo však nemožno považovať „akékoľvek skutočnosti, ktoré majú byť utajované, ale len skutočnosti kvalifikované – t. j. také, ktoré spĺňajú všetky pojmové znaky obchodného tajomstva uvedené v § 17 Obchodného zákonníka.“ Podľa súdu trvanie práva na obchodné tajomstvo „…je závislé od trvania všetkých uvedených podmienok jeho ochrany, pričom odpadnutie niektorej z nich spôsobí, že právo na obchodné tajomstvo zanikne“.

 

Vnútroštátne aspekty poskytovania informácií vo verejnom práve  

Okrem viackrát už spomínaného zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám právo na informácie plne rešpektuje i Trestný poriadok, ktorý bol prijatý NR SR dňa 24. mája 2005 ako zákon č. 301/2005 Z. z.  s účinnosťou od 1. januára  2006, ktorým zrušil 45 rokov účinný predchádzajúci zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom.  Ide o povinnosti orgánov činných v trestnom konaní  a súdov informovať verejnosť o svojej činnosti tak, ako to vyplýva z ustanovenia Článku 26 odsek 1 Ústavy SR, ktorý zaručuje právo na slobodu prejavu a právo na informácie. Orgány činné v trestnom konaní a súdy taktiež rešpektujú povinnosť uloženú ústavou a to poskytovať primeraným spôsobom informácie o svojej činnosti  v štátnom jazyku, pričom podmienky a spôsob vykonania ustanovuje zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Ustanovenie §  6 odsek 1 Trestného poriadku ukladá povinnosť informovať verejnosť prostredníctvom oznamovacích prostriedkov. Verejnosť nemá právo na prístup k vyšetrovaciemu spisu  a je informovaná len všeobecne a to v zmysle § 6 Trestného poriadku.  V  konkrétnej trestnej veci subjekty trestného konania majú právo byť informovaní na základe procesných inštitútov, medzi ktoré zaraďujeme najmä nazeranie do spisu v zmysle § 69 Trestného poriadku, či právo obvineného od začiatku trestného konania vyjadriť sa ku všetkým veciam kladeným mu za vinu a k dôkazom o nich, právo odoprieť výpoveď a ďalšie tak ako mu to priznáva ustanovenie § 34 odsek 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

Z pôsobnosti zákona o slobodnom prístupe k informáciám je vylúčené informovanie  o prebiehajúcich trestných konaniach. Trestný poriadok stanovuje presné pravidlá, aby nedošlo k narušeniu ochrany utajovaných skutočností, obchodného, bankového, daňového, poštového alebo telekomunikačného tajomstva.  Pri informovaní sú orgány činné v trestnom konaní povinné utajiť skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie alebo prešetrenie veci, prísne dbať na prezumpciu neviny, nezverejňovať chránené osobné údaje a skutočnosti osobného charakteru. Zákon osobitne ukladá tiež povinnosť chrániť záujmy určitých skupín, medzi ktoré patria maloletí, mladiství a poškodení. Ustanovenie § 6 odsek 3 Trestného poriadku umožňuje vykonávať záznamy a prenosy z verejného zasadnutia a hlavného pojednávania. Tento postup je podrobne upravený v § 253 odsek 3 až 7 Trestného poriadku.  Trestný poriadok umožňuje zakázať vyhotovovanie písomných poznámok alebo nákresov  len v prípade,  ak by sa touto činnosťou narušoval hladký priebeh konania. Ďalej  výslovne upravuje povinnosť odmietnuť poskytnutie informácie, ak by to malo mať za následok porušenie  zákona. Neznamená to však, že by orgány činné v trestnom konaní a súd neinformovali vôbec, avšak z poskytnutej informácie sa vynechá tá časť, ktorej zverejnenie zákon neumožňuje. Obdobným spôsobom sa poskytujú informácie v civilnom konaní prostredníctvom súdu.

Viac než 40 rokov účinný zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý sa subsidiárne aplikuje aj v zákone o slobodnom prístupe k informáciám obsahuje zásadu informovania verejnosti, ktorá sa týka prípadov ak ide o rozhodovanie vo veciach  verejného záujmu a to na základe správneho poriadku, alebo osobitných právnych predpisov. Ako povinná forma sprístupnenia informácie je úradná tabuľa, pričom je však  možné i alternatívne informovanie prostredníctvom Internetu (2) alebo iných masovokomunikačných prostriedkov. Záleží najmä na prístupnosti, zrozumiteľnosti a čase informovania s ohľadom na obsah konania vo vzťahu k subjektom, ktorým je informácia určená.  Medzi ďalšie inštitúty informovania zaraďujeme možnosť nahliadnutia do spisu, ktorým účastníci  v praxi uplatňujú svoje procesné práva a majú právo sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia správneho orgánu. Z tohto dôvodu im ako aj ich zástupcom zákon umožňuje nahliadnuť do spisu, ktorý sa týka ich veci (s výnimkou zápisníc o hlasovaní) a umožňuje robiť si výpisy, poznámky, fotokópie.  Osobitne je potrebné v tejto súvislosti spomenúť možnosť správneho orgánu dovoliť tretím osobám nahliadnuť do spisu, ak preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky.  Správne orgány sú povinné dbať o to,  aby neboli sprístupnené utajované skutočnosti týkajúce sa bankového, daňového či obchodného tajomstva, alebo aby nebola porušená zákonná alebo zákonom priznaná povinnosť mlčanlivosti.  Výsledok správneho konania sa účastníkovi  oznamuje spravidla doručením písomného rozhodnutia správneho orgánu. Účastníkovi konania, ktorý je prítomný pri rozhodovaní správneho orgánu, je možné oznámiť rozhodnutie i ústne, avšak iba  vtedy, ak sa tento vzdal možnosti doručenia písomného rozhodnutia.

 

Záver

Pomerne rozsiahla právna úprava v dnešnej dobe informačného veku (1) zahŕňajúca právne predpisy všetkých druhov, t. j. počnúc Ústavou SR, cez prepisy Európskej únie až po vyhlášky ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy podrobne a podľa názoru autora primerane dostatočne  upravujú skúmanú problematiku a z uvedeného dôvodu sa v rámci záverov de lege ferenda nepovažuje za potrebné upraviť resp. sprísniť mnohokrát upravované právne predpisy.

Použité zdroje:

  1. Greguš, M. ml., – Petrinec, F. UKOMAKIS: The impact of information technology, information and communication flow and storage control, Managing the “intengibles”: business and entrepreneurship perspectives in a global context [elektronický zdroj]. – Ancona : Universitá Politecnica delle Marche, 2014. – ISBN 978-88-907795-7-2. – s. 1131 [CD-ROM]
  2. Gregušová, D. a kol. 2005.  Právo informačných a komunikačných technológii.  Bratislava : STU,  2005. 186 s.  ISBN 978-80-227-2622-1       
  3. Lazar, J. a kol. 2006. Občianske právo hmotné 2 – Záväzkové právo; Právo duševného vlastníctva. 3. vydanie. Bratislava :  IURA EDITION, 2006. 598 s. ISBN 80-8078-084-6
  4. Mrva, M.- Lenická, L. –Turčan, M. – Peráček, T- Mišurová, L. – Kubát, B. Legisvakancia v právnom poriadku Slovenskej republiky. In : Analýza normatívneho inštitútu legisvakancie. Bratislava. Univerzita Komenského v Bratislave, 2009, s. 5-19, ISBN 978-80-7160-292-7
  5. Peráček, T. K niektorým problémom slobodného prístupu k informáciám  In:  Dny práva 2013 : Právni ochrana proti nepravomocným správny aktům [elektronický zdroj]. – Brno : Masarykova Univerzita, 2014. –ISBN 978-80-210-6811-7. – s. 204-220  [online]
  6. Peráček, T. K sociálno-etickým východiskám spravodlivosti. In: Den právni teorie – Česko-slovenská doktorandská konference o teorii prava 2014 : sborník příspěvků z konference [online]. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2014. [ s. 18] Spisy Právnické fakulty Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia, č. 485. ISBN 978-80-210-7369-2.
  7. Peráček, T. Medzinárodnoprávne garancie prístupu k informáciám, In. Súčasné trendy a problémy v manažmente [elektronický zdroj]. – Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2013. – ISBN 978-80-223-3526-3. – S. 186-198 [CD-ROM]
  8. Peráček, T. Podnikanie podľa živnostenského zákona. In:  Obchodné právo pre manažérov Právne postavenie podnikateľa podľa obchodného zákonníka Obchodné spoločnosti a družstvo  – Bratislava. Univerzita Komenského v Bratislave, 2014. s. 153-164. ISBN 978-80-223-3618-5
  9. Peráček, T. Právo zamestnanca na súdnu ochranu a jeho úprava v právnom poriadku Slovenskej republiky : In.  Zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce : desať rokov aplikačnej praxe (2001-2011). – Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2012. – ISBN 978-80-7160-327-6. – S. 73-81
  10. Peráček, T. Ústavné a medzinárodné garancie práva na informácie  v porovnaní s existujúcou právnou úpravou. In. Manažment v teórii a praxi [elektronický zdroj]. – Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2012. – ISBN 978-80-223-3351-1. S. 278-289. [CD-ROM]
  11. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sž 73/01 zo dňa 28. novembra 2001
  12. Treľová, S. – Peráček T. Pracovné právo pre manažérov. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2013 s. 46. ISBN 978-80-223-3530-0

 

Autor

JUDr. Michal Dzurdzík, PhD.
Pracovisko:
Okresný súd Bratislava II
Dreňová ulica č. 5
827 02  Bratislava
michal.dzurdzik@justice.sk

 

Recenzenti

Doc. JUDr. Daniela Gregušová, Csc.
Pracovisko: Fakulta práva Janka Jesenského, Vysoká škola v Sládkovičove

Mgr. Petra Capandová, PhD.
Pracovisko: Farmaceutická fakulta UK, Odbojárov 10, Bratislava

 

Vydanie:

Digital Science Magazine, Číslo 1, Ročník IV.