Abstrakt

Inštitút ústavnej sťažnosti predstavuje výnimočný prostriedok ochrany práv, ktorý vychádza z ústavného práva a v určitých rovinách smeruje k multidisciplinárnemu či medzinárodnoprávnemu skúmaniu problematiky(10), ktorej  právna úprava aj napriek viacerým novelizáciám aj v súvislosti s novou migračnou vlnou ostáva v slovenskom právnom prostredí aj po rokoch odborných a laických diskusií do značnej miery nedokončená. Účelom príspevku je skúmať hmotnoprávnu ako aj procesnú stránku konania o ústavnej sťažnosti. Nosnými právnymi predpismi sú medzinárodné dokumenty a to najmú listina základných práv a slobôd, ktorá bola transpondovaná do Ústavy Slovenskej republiky (13), ako aj zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení  neskorších predpisov (14). Pri riešení tejto problematiky sa využívajú aj  ostatné všeobecne záväzné právne predpisy tak z oblasti verejného práva ako aj práva súkromného napr. Občiansky súdny poriadok či trestný poriadok. Zámerom autorky príspevku  je analyzovať vybrané nedostatky, s ktorými je potrebné sa popasovať.

Úvod

Pri analýze pojmu ústavná sťažnosť a jej mieste v právnom systéme, je nutné zdôrazniť, že tak ako ústavný súd nie je typickým predstaviteľom súdnej moci, rovnako  ani ústavná sťažnosť nie je považovaná za prostriedok ochrany práva v tradičnom ponímaní. Pravdou však je, že ide o prostriedok právnej ochrany, ktorý je značne špecifický, vyjadruje však myšlienku spravodlivosti (6) a umožňuje každému domáhať sa svojich práv.

Základným rozdielom od znakov klasického modelu nástrojov ochrany je skutočnosť, že úlohou ústavnej sťažnosti nie je ochrana práva vo všeobecnom formálno-materiálnom chápaní, ale ide o špecifický prostriedok ochrany základných ľudských práv a slobôd. Podľa E. Wagnerovej platí, že zavedením individuálnych sťažností, plní ústavné súdnictvo vedľa funkcie strážcu ústavnosti aj funkciu strážcu základných práv.(12)

Z tejto charakteristiky  vychádza tvrdenie, že ústavnú sťažnosť možno podať len v prípadoch, keď nastanú konkrétne ústavou alebo zákonom predpokladané právne skutočnosti.  Kontradiktórnym výkladom je preto možné dospieť k názoru, že ústavný súd sa bude vecne zaoberať  riešením sťažnosti pri naplnení určitých presne stanovených podmienok a je možné povedať, že v tomto prípade ide o tzv. špecifické ústavné právo.

Možnosť domáhania sa základných práv a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane nerozhoduje iný súd, nie je jedinou osobitosťou v pojme ústavná sťažnosť. Ústavnou sťažnosťou je možné sa domáhať ochrany aj pred odmietnutím poskytnúť informáciu. (5)

 

Podľa  Článku   127  Ústavy  SR  Ústavný  súd  Slovenskej  republiky  rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej  zmluvy,  ktorú  Slovenská  republika  ratifikovala  a bola  vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane  týchto práv a slobôd   nerozhoduje  iný súd.  Ide  teda  o ochranu  práv  a slobôd  upravených  v druhej  hlave  ústavy,  resp. zakotvených v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Pôvodná úprava ústavnej sťažnosti v našej ústave  do prijatia ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bola  značne  reštriktívna  a viedla  k faktickej  obsolétnosti  tohto  inštitútu  ( napr.  za obdobie  piatich  rokov Ústavný  súd  vydal  len  štyri  nálezy  o porušení  práva). Ústavná sťažnosť  totiž mohla  smerovať  iba proti právoplatnému  rozhodnutiu ústredného alebo miestneho  orgánu  štátnej  správy  alebo  orgánu  územnej  samosprávy  a aktívne legitimovaným  subjektom  bol  iba  občan  Slovenskej  republiky.  Naproti  tomu  úprava podnetu  fyzických  a právnických  osôb  podľa  (zrušeného)  Článku  130  odsek  3  Ústavy  SR bola veľmi voľna a umožňovala rôzny výklad tohto inštitútu.

Uvedená novela  Ústavy SR, ktorá nadobudla účinnosť od 1. januára 2002 umožnila spojiť  ústavnú  sťažnosti a podnet  s tým,  že  nová  právna  úprava  ústavnej  sťažnosti  sa  približuje  nemeckému, resp.  českému  vzoru,  okrem možnosti  spojiť  konanie  o ústavnej  sťažnosti  s konaním o súlade  právnych  predpisov. Ústavná  sťažnosť  je  v ústave  vymedzená  pozitívnym  aj negatívnym spôsobom. Pokiaľ ide o pozitívne vymedzenie ústavnej sťažnosti:

– musí smerovať proti právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu, inému zásahu alebo nečinnosti,

– týmto  rozhodnutím,  opatrením,  iným  zásahom  alebo  nečinnosťou boli porušené základné práva a slobody,

– aktívne  legitimovaným  subjektom  je  každá  fyzická  osoba a právnická osoba,

Negatívne  vymedzenie  spočíva  v nemožnosti  uplatnenia  ústavnej  sťažnosti  na ústavnom  súde,  ak  o ochrane  práv  a slobôd  rozhoduje  iný  súd.  Sťažnosť  nie  je prípustná,  ak  sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky  alebo  iné právne prostriedky, ktoré mu zákon účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. Občianskeho súdneho poriadku alebo Správneho poriadku), okrem  prípadu  keď  sťažovateľ  preukáže,  že  túto  podmienku  nesplnil  z dôvodov hodných  osobitného  zreteľa  (takýto dôvod môže byť skutočnosť, že súd neodpustil  sťažovateľovi súdny poplatok  za odvolanie a rozhodnutie súdu pre neho nevýhodné, nadobudlo právoplatnosť).  Okrem  toho  sťažnosť  možno  podať  iba  v lehote  dvoch mesiacov  od  právoplatnosti  rozhodnutia,  oznámenia  opatrenia  alebo  upovedomenia o inom zásahu. V tomto prípade nemožno zmeškanie lehoty odpustiť ako je to napríklad v Trestnom poriadku.

Konanie  o ústavných  sťažnostiach  je  upravené  osobitným procesnoprávnym predpisom, ktorým je zákon č. 38/1993 Z. z. o  organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov ( ďalej len zákon), ktorý nadobudol účinnosť dňom jeho vyhlásenia, čo spôsobilo neplynutie legisvakačnej doby.(4) Z jeho jednotlivých ustanovení vyplývajú aj zásady konania pred ústavným súdom ale je však na škodu veci, že nie sú taxatívne vymedzené v úvodných článkoch tak ako to upravuje Zákonník práce. (11)    Predmetom  konania  je  ochrana  porušeného  práva, pričom  treba  skúmať, či k porušeniu  ktorého  konkrétneho  práva  došlo  a či  mu  ústava poskytuje  ochranu. (9) Podanie  sťažnosti  nemá  odkladný  účinok,  ústavný  súd  však môže rozhodnúť  o dočasnom  opatrení  a odložiť  vykonateľnosť  napadnutého  právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu. Toto dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

V konaní o ústavnej sťažnosti ústavný súd (ak sa nerozhodne inak) vychádza zo skutkových  zistení  urobených  v predchádzajúcich  konaniach.  Ak  Ústavný  súd Slovenskej republiky sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví:

– ktoré  základné  právo  alebo  sloboda  a ktoré  ustanovenia  ústavy alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili,

– akým právoplatným rozhodnutím, opatrením, iným zásahom, alebo nečinnosťou základné právo alebo sloboda boli porušené.

     Ak  došlo  k porušeniu  základných  práv  alebo  slobôd  rozhodnutím  alebo opatrením, Ústavný súd Slovenskej republiky takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ak to pripúšťa povaha iného zásahu do základných práv a slobôd, ústavný súd zruší aj takýto iný zásah. Ak došlo k porušeniu základných práv a slobôd nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby  ten, kto  svojou nečinnosťou porušil základné práva a slobody, konal. Okrem uvedeného Ústavný súd Slovenskej republiky môže:

– vrátiť  vec  na ďalšie  konanie  (ten,  kto  vo  veci  vydal  rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať  a rozhodnúť,  pričom  je  viazaný  právnym  názorom ústavného súdu),

– zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd,

– prikázať,  aby  ten,  kto  základné  práva  alebo  slobody  porušil, obnovil stav pred porušením,

– priznať  tomu,  koho  základné  právo  alebo  sloboda  sa  porušili,  aj primerané finančné zadosťučinenie,

Subjekty právnej ochrany

Sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá  tvrdí,  že  právoplatným    rozhodnutím,  opatrením  alebo  iným  zásahom  sa    porušili  jej  základné práva  alebo  slobody,  ak  o  ochrane  týchto    základných  práv  a  slobôd  nerozhoduje  iný súd“. Z tohto môžeme  vyvodiť,  že ústavnú  sťažnosť môže podať  fyzická  a právnická osoba, ktorá splna podmienky na prijatie ústavnej sťažnosti.  Z hľadiska  subjektu je potrebné poukázať na novelu  ústavy  z roku  2001,  ktorá  zjednotila  podnet  na  ústavný  súd a ústavnú  sťažnosť  a takisto  opravila  nepresné  znenie  Článku  127 Ústavy SR  „ktorými  boli porušené  základné  práva  a slobody  občanov“  kde  na  miesto  občanov  dala  fyzické a právnické osoby, čím sa zamedzilo pochybnostiam pri doslovnom uplatňovaní znenia ústavy či  priznať  ústavnú  ochranu  aj  cudzincom  a právnickým  osobám  –  neobčanom SR.

Takisto Článok 127a Ústavy SR priznal právo ústavnej ochrany aj orgánom územnej samosprávy.  Sťažnosť môže  podať  orgán  územnej  samosprávy,  ktorý  tvrdí,  že  neústavným  alebo nezákonným    rozhodnutím,  alebo  iným  neústavným  alebo  nezákonným    zásahom  sa zasiahlo do  veci územnej samosprávy, ak o  ochrane proti takým  rozhodnutiam alebo zásahom  nerozhoduje iný súd. (7)

Takáto sťažnosť okrem všeobecných náležitostí návrhu uvedených v ustanovení § 20 zákona musí obsahovať označenie :

a) neústavného alebo nezákonného rozhodnutia, alebo neústavného alebo nezákonného zásahu,

b) veci územnej samosprávy, do ktorej sa zasiahlo,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

K sťažnosti sa obligatórne pripojí kópia právoplatného rozhodnutia alebo dôkaz o inom zásahu. Účastníkmi konania sú orgán územnej samosprávy, ktorý podal sťažnosť, a ten, proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa ustanovenia § 58b odsek 1 zákona nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu pred zásahom do veci územnej samosprávy účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd však nesmie neodmietnuť prijať sťažnosť, aj keď sa nesplnila vyššie uvedenú podmienku,  ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažnosť možno podať iba v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia alebo upovedomenia o inom zásahu do veci územnej samosprávy. Táto lehota sa pri zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ o tomto zásahu mohol dozvedieť. Ak sťažovateľ využije svoje dispozičné právo a vezme svoju sťažnosť späť, Ústavný súd konanie o nej zastaví.

Ak Ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, v čom spočíva neústavné alebo nezákonné rozhodnutie, alebo neústavný alebo nezákonný zásah do veci územnej samosprávy, ktorý ústavný zákon alebo zákon sa porušil, a akým rozhodnutím alebo zásahom toto porušenie nastalo. Ústavný súd vychádza zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich konaniach, ak sa nerozhodne inak.

V prípade, ak zásah do veci územnej samosprávy nastal rozhodnutím, Ústavný súd toto rozhodnutie súčasne zruší. Ak porušenie práva na územnú samosprávu spočívalo v inom zásahu, ako je rozhodnutie, Ústavný súd zakáže pokračovať v porušovaní práva a prikáže, ak je to možné, aby sa obnovil stav pred porušením.

Následkom zrušenia rozhodnutia Ústavným súdom je vrátenie veci na ďalšie konanie a  orgán, ktorý vo veci rozhodol, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní je však viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

Záver

Slovenská právna úprava inštitútu Ústavnej sťažnosti je obsiahnutá v článkoch 127 a 127a Ústavy Slovenskej republiky, na čo nadväzuje zákon o organizácii ústavného súdu. Aj vzhľadom k viacerým novelizáciám a a dostatočnej súdnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, je možné považovať skúmanú problematike za dostatočnú. Podľa názoru autorky primerane  a dostatočne  upravujú inštitút ústavnej sťažnosti, ktorý prešiel viacerými právnymi úpravami a z uvedeného dôvodu sa v rámci záverov de lege ferenda nepovažuje za potrebné upraviť resp. doplniť už  mnohokrát upravované právne predpisy.

Podľa názoru autorky by skôr bolo potrebné aby štát sprísnil dozor nad orgánmi verejnej správy najmä prostredníctvom prokuratúry, ktorej povinnosťou je dohliadať na zákonný postup orgánov verejnej správy čo by potencionálnych porušovateľov v dnešnej dobe informačného veku odradilo od protiprávneho konania. Zlepšením činnosti tohto orgánu by prišlo aj k značnému odbremeneniu Ústavného SR, ktorý je  doslova „zasypaný“ ústavnými sťažnosťami.

Použité zdroje:

1. Greguš, M. ml., – Petrinec, F. UKOMAKIS: The impact of information technology, information and communication flow and storage control, Managing the “intengibles”: business and entrepreneurship perspectives in a global context [elektronický zdroj]. – Ancona : Universitá Politecnica delle Marche, 2014. – ISBN 978-88-907795-7-2. – s. 1131 [CD-ROM]
2. Gregušová, D. a kol. 2005.  Právo informačných a komunikačných technológii.  Bratislava : STU,  2005. 186 s.  ISBN 978-80-227-2622-1
3. Lazar, J. a kol. 2006. Občianske právo hmotné 2 – Záväzkové právo; Právo duševného vlastníctva. 3. vydanie. Bratislava :  IURA EDITION, 2006. 598 s. ISBN 80-8078-084-6
4. Mrva, M.- Lenická, L. –Turčan, M. – Peráček, T- Mišurová, L. – Kubát, B. Legisvakancia v právnom poriadku Slovenskej republiky. In : Analýza normatívneho inštitútu legisvakancie. Bratislava. Univerzita Komenského v Bratislave, 2009, s. 5-19, ISBN 978-80-7160-292-7
5. Peráček, T. K niektorým problémom slobodného prístupu k informáciám  In:  Dny práva 2013 : Právni ochrana proti nepravomocným správny aktům [elektronický zdroj]. – Brno : Masarykova Univerzita, 2014. –ISBN 978-80-210-6811-7. – s. 204-220  [online]
6. Peráček, T. K sociálno-etickým východiskám spravodlivosti. In: Den právni teorie – Česko-slovenská doktorandská konference o teorii prava 2014 : sborník příspěvků z konference [online]. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2014. [ s. 18] Spisy Právnické fakulty Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia, č. 485. ISBN 978-80-210-7369-2.
7. Peráček, T. Medzinárodnoprávne garancie prístupu k informáciám, In. Súčasné trendy a problémy v manažmente [elektronický zdroj]. – Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2013. – ISBN 978-80-223-3526-3. – S. 186-198 [CD-ROM]
8. Peráček, T. Podnikanie podľa živnostenského zákona. In:  Obchodné právo pre manažérov Právne postavenie podnikateľa podľa obchodného zákonníka Obchodné spoločnosti a družstvo  – Bratislava. Univerzita Komenského v Bratislave, 2014. s. 153-164. ISBN 978-80-223-3618-5
9. Peráček, T. Právo zamestnanca na súdnu ochranu a jeho úprava v právnom poriadku Slovenskej republiky : In.  Zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce : desať rokov aplikačnej praxe (2001-2011). – Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2012. – ISBN 978-80-7160-327-6. – S. 73-81
10. Peráček, T. Ústavné a medzinárodné garancie práva na informácie  v porovnaní s existujúcou právnou úpravou. In. Manažment v teórii a praxi [elektronický zdroj]. – Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2012. – ISBN 978-80-223-3351-1. S. 278-289. [CD-ROM]
11. Treľová, S. – Peráček T. Pracovné právo pre manažérov. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2013 s. 46. ISBN 978-80-223-3530-0
12. WAGNEROVÁ, E. Ústavní soudnictví: vznik, význam a některé organizační a procesní aspekty v komparativním pohledu, Praha: Linde, 1996, str. 67
13. Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava SR v znení neskorších predpisov
14. zákon  NR SR č.   38/1993  Z.  z.  o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení  neskorších predpisov

Autor

JUDr. Silvia Treľová, PhD.

Univerzita Komenského v Bratislava

Fakulta managementu

Odbojárov č. 10

820 05  Bratislava

Slovenská republika

silvia.trelova@fm.uniba.sk

Recenzenti

Doc. JUDr. Daniela Gregušová, CSc.

JUDr. Michal Dzurdzík, PhD.

Digital Science Magazine, Číslo 1, Ročník IV.