K novej kodifikácii súkromného práva – časť I.

Abstrakt:

V septembri roku 2015 sa bez väčšieho vzruchu ukončila dôležitá etapa rekodifikácie súkromného práva na Slovensku. Po schválení Legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka v roku 2009, komisia pre rekodifikáciu Občianskeho zákonníka doručila Ministerstvu spravodlivosti SR výsledok svojej niekoľkoročnej práce – návrh prvej ucelenej verzie návrhu nového Občianskeho zákonníka. Predkladaný príspevok sa vo svojej prvej časti zaoberá vysvetľovaním časti dôvodov, ktoré viedli k formulovaniu navrhovaných riešení.

Kľúčové slová:

Súkromné právo, Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, rekodifikácia, spotrebiteľské právo

 

Na jeseň roku 2015 rekodifikačná komisia predložila Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky prvú ucelenú verziu návrhu nového Občianskeho zákonníka (ďalej len “Návrh”). ([1]) Návrh obsahuje 1754 paragrafovaných ustanovení, systematicky usporiadaných do šiestich častí: Po prvej časti s názvom „Všeobecné ustanovenia“  nasledujú časti nazvané “Rodinné právo” (2. časť), “Vecné právo” (3. časť), „Dedičské právo“ (4. časť) a piata, najrozsiahlejšia časť “Záväzkové právo”, ktorá sa člení na “Všeobecné ustanovenia”, “Záväzky zo zmlúv a iných právnych úkonov” a “Záväzky z iných právnych dôvodov”. Posledná, šiesta časť je vyhradená koncipovaní spoločných a záverečných ustanovení.

Treba zdôrazniť, že z mnohých pohľadov ide o mimoriadny počin, ktorý by si zasluhoval oveľa širšiu publicitu. Aj preto, že doterajšie pokusy rekodifikovať súkromné právo po roku 1989 sa len v jednom prípade (vládny návrh z roku 1998) dostali do podoby uceleného paragrafovaného znenia návrhu. Ďalší pokus z roku 2002 neprekročil podobu Legislatívneho zámeru. Zatiaľ posledná (súčasná) rekodifikačná vlna sa po schválení Legislatívneho z roku 2009 sa tiež, nie z dôvodov na strane komisie dostala v jednom období do útlmu a reálne hrozilo, že sa práce zastavia.

Už z uvedeného je zrejmé, že snaha rekodifikovať súkromné právo je dlhodobým zámerom, ktorý  sa odštartoval spoločensko – politickými zmenami v roku 1989. Aj práve preto prekvapuje, že ani po štvrťstoročí sa neprejavila dostatočná ochota poskytnúť ktorémukoľvek z projektov takú podporu, aby sa práce dotiahli do podoby schváleného právneho predpisu. Zaráža skutočnosť, že ak sa za úspech považuje prijatie nových procesných pravidiel, prečo ten istý argument – o potrebe nahradenia (socialistickej) úpravy zo 60-tych rokov 20. storočia doteraz neprevážil pri podpore novej kodifikácie hmotnoprávnych predpisov ? Možným dôvodom je skutočnosť, že zákonná podoba hmotného práva prináša v oveľa väčšej miere riešenie hodnotových otázok a na ich zodpovedanie sa v spoločnosti dosiaľ nenašla vôľa (a tak ani cesta.)

Pritom rekodifikácia súkromného práva je v živote spoločnosti vždy niečim mimoriadnym, spája sa historicky s prelomovými obdobiami jej vývoja. Kodifikácia sa odlišuje od obvyklej legislatívy, pretože predstavuje „fundamentálny okamih zvratu“, otvára novú éru vývoja, v ktorej sa do veľkej miery determinuje právne myslenie. ([2]) Kodifikácia má vo svojom výsledku predstavovať homogénne dielo, monument, v ktorom treba cítiť nosnú myšlienku, zmysel diela (spirit) z každej jej časti. Osobitne to platí pre občianske právo, ktoré sa dotýka každého počas celého jeho života, preto podľa niektorých je “…Občiansky zákonník dôležitejší než Ústava … je počasím pod ktorým ľudia žijú … a má podstatný vplyv na smerovanie a formovanie krajiny”. ([3])

Obsah a zameranie kódexu sa z pohľadu zaužívaných pravidiel odvíja od prijatého Legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka. ([4]) V tomto dokumente sa načrtla predstava budúcej právnej úpravy a uviedli sa argumenty, ktoré mali naznačenú predstavu podporiť. Pochopiteľné, od prijatia Legislatívneho zámeru po predloženie prác uplynula doba, ktorá mohla vyvolať potrebu korektúry niektorých, pôvodne navrhovaných pravidiel. Ani predložený návrh sa takýmto modifikáciám nevyhol, nezmenil však podstatu zamerania rekodifikačných prác. Zrejme aj preto, že „kurz rekodifikácie“ je známy od prvej vlny rekodifikačných prác, pričom dôvody a zamerania prác sa po celú dobu s opakujú (aj keď s určitými obmenami).

V Legislatívnom zámere z roku 2009 sa formulovali viaceré dôvody pre započatie prác na novom Občianskom zákonníku. Dva najdôležitejšie sa odvodzovali z dekodifikácie úpravy súkromného práva a skutočnosti, že Občiansky zákonník z roku 1964 už vo výraznej miere nespĺňa požiadavky moderného kódexu 21. storočia. Je zaujímavé, že oponentúra si poväčšinou všímala len prvý z uvedených dôvodoch a potrebu podstatnej zmeny úpravy súkromného práva zúžila na riešenie, či treba zachovať súčasnú podobu Obchodného zákonníka. Jedným z dôvodov rekodifikácie sa tak prekryl ďalší, možno dôležitejší bod rekodifikácie, a to snahu vytvoriť kódex súkromného práva, ktorý by vytváral priestor pre všestranný rozvoj jeho subjektov. V osobitnej  a často (povrchne) kritizovanej podobe predstavu zámeru vyjadruje § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v Českej republike. Tu sa uvádza, že “soukromé právo chrání důstojnost a svobodu člověka i jeho přirozené právo brát se o vlastní štěstí a štěstí jeho rodiny nebo lidí jemu blízkých takovým způsobem, jenž nepůsobí bezdůvodně újmu druhým.” ([5])

Dôvod, prečo sa na prvom mieste sa uvádza roztrieštenosť úpravy súkromného práva je problémom dlhodobým a neriešeným. Vyplýva z predchádzajúceho vývoja spoločnosti a práva, keď sa v 60-tych rokoch 20. storočia presadila predstava o tom, že úpravu majetkových vzťahov treba odlišovať podľa toho, či tieto vzťahy vznikajú vo sfére výroby a distribúcie/obchodu (Hospodársky zákonník) alebo v oblasti spotreby (Občiansky zákonník) alebo z dôvodu, že jedným zo subjektov je zahraničný subjekt (Zákonník medzinárodného obchodu). V rozpore s predchádzajúcim právnym vývojom a zahraničnými úpravami (porovnaj rakúsky ABGB, či nemecky BGB) sa štandardná súkromnoprávna úprava rozdelila do viacerých právnych predpisov so zdôvodnením  osobitosti úloh socialistického práva. Špecifiká socialistického práva sa vysvetľovali vo vzťahu k základným princípom súkromného práva a aj pri vymedzení spoločenského významu záväzkového práva v spoločnosti. Do popredia vystupovala požiadavka presného plnenia záväzkov, tzv. zmluvnej disciplíny ako „…politicky veľmi významného prostriedku napomáhajúcemu riadnemu plneniu štátneho plánu rozvoja národného hospodárstva a k riadnemu zachovaniu socialistickej zákonnosti….“. Hospodárske zmluvy mali predstavovať „nové, buržoáznemu právu úplne neznáme inštitúcie socialistického občianskeho práva … predstavujú osobitné typy zmlúv, ktoré nie je možné zaradiť medzi žiadny typ zmlúv, tak ako ich upravuje Občiansky zákonník“. Podstata hospodárskych zmlúv sa videla v tom, že sa považovali za „spojenie štátneho plánu rozvoja spoločnosti s chozraščotom“. ([6]) Okrem zjavného ideologického zafarbenia, prijaté legislatívne riešenie prinieslo zásadný aplikačný problém – ten, kto posudzoval práva a povinnosti z konkrétneho zmluvného vzťahu si musel v prvom rade ujasniť, či napríklad ide o kúpnu zmluvu podľa Občianskeho zákonníka (aj tu ešte rozhodovalo, či predávajúcim bola socialistická organizácia, ktorá poskytovala tzv. služby alebo o vzťah medzi dvoma občanmi) alebo kúpnu zmluvu podľa Hospodárskeho zákonníka, resp. o kúpnu zmluvu podľa Zákonníka medzinárodného obchodu.

Žiaľ, ani rozsiahla novelizácia Občianskeho zákonníka v roku 1991 a prijatie Obchodného zákonníka v tom istom roku neviedli k odstráneniu nastolených problémov, práve naopak. Akceptovalo sa však, že ide o zmeny provizórne, ktoré má vyriešiť až rekodifikácia. Treba však priznať, že v tom čase neexistovala jednoznačná predstava o tom, ako má vyzerať konečná podoba súkromnoprávnej úpravy. Zatiaľ čo v prípade rodinného práva sa neobjavovali zásadne výhrady voči jeho zaradeniu do Občianskeho zákonníka, vo vzťahu k pracovnému právu a najmä k obchodnoprávnej úprave sa názory časom vyvíjali. Počiatočná predstava o tom, že by sa tzv. individuálne pracovné právo (ktoré má súkromnoprávnu povahu) vecne presunulo do Občianskeho zákonníka neskôr stratila podporu a bez väčšieho odporu sa prijal názor v tom zmysle, že všetky pracovnoprávne vzťahy majú jednoliatu osobitnú povahu, zasluhujúcu si bez rozdielu komplexnú právnu úpravu, v ktorej nemajú miesto prvky či pravidlá uplatňujúce sa vo sfére tovarovopeňažných vzťahov a teda, že pracovnoprávne vzťahy nemajú nič spoločné s ostatnými súkromnoprávnymi vzťahmi.

Na druhej strane, vzájomný vzťah Občianskeho a Obchodného zákonníka sa považuje za základný problém prác na rekodifikácií súkromného práva. ([7]) Ide o problém dlhodobý, ktorý má svoje historické špecifiká. Vplyvom dobových predstáv sa právne prostredie vo vtedajšej Československej socialistickej republike vyvíjala od 60-tych rokov 20. storočia odlišne než v iných štátoch vtedajšieho socialistického spoločenstva. Na rozdiel od iných krajín, sa v ČSSR úprava typicky súkromnoprávnych vzťahov rozdelila do troch samostatných kódexov, pričom osobitosťou bolo práve prijatie Hospodárskeho zákonníka a vyčlenenie hospodárskeho práva ako samostatného právneho odvetvia, bez určenia väzieb na úpravu v Občianskom zákonníku. Zatiaľ čo po ekonomických a spoločenských zmenách bolo v iných štátoch možné aplikovať ustanovenia (novelizovaného) Občianskeho zákonníka, v prostredí (Česko) Slovenskej republiky sa „diera“ po nevyhovujúcom Hospodárskom zákonníku ukázala tak veľkou, že ju bolo treba „plátať“ komplexnou úpravou  – nanovo formulovaným Obchodným zákonníkom. Žiaľ, práve to viedlo k tomu, že Obchodný zákonník svojim obsahom prekročil rozmer „osobitosti“ právnej úpravy a do úpravy súkromnoprávnych vzťahov vniesol problematickú paralelu a dualitu úprav rovnakých právnych inštitútov.

Od začiatku 90-tych rokov sa rozvíjala myšlienka o potrebe presadzovania „širšej“ koncepcie občianskeho práva, ([8]) s tým, že Obchodný zákonník by upravoval len celkom špecifické vzťahy, ktoré ani najširšie koncipovaný Občiansky zákonník nemohol zahrňovať. V tom čase sa pripúšťala myšlienka komercionalizácie Občianskeho zákonníka (aj pod vplyvom moderných európskych úprav, za aký sa považuje holandský Občiansky zákonník), avšak ani tejto variante jej autori nedávali jednoznačnú prednosť. ([9]) Varianta komercionalizácie občianskeho práva sa presadila aj pri koncipovaní Vládneho návrhu Občianskeho zákonníka z roku 1996. V dôvodovej správe k návrhu sa uvádzalo, že toto riešenie je presadením koncepcie o ďalekosiahlom spojení občianskeho a obchodného práva s určitými modifikáciami. ([10])

Po tom, čo došlo k stiahnutiu Vládneho návrhu z ďalšieho legislatívneho procesu, otázka vhodnej koncepcie ostala naďalej nezodpovedanou. Rozhodujúcim elementom v úvahách o optimálnosti jednej alebo druhej koncepcie sa stal zmluvný systém súkromného práva, resp. jeho podoba a funkčnosť. ([11]) V teórií sa viac začalo hovoriť o vhodnosti monistického modelu, avšak v značne modifikovanej podobe. ([12]) Túto predstavu, opieranú aj o skúsenosti z iných krajín si osvojil aj (aktuálny) Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka z roku 2009, kde sa vysvetľuje, že “… po vyhodnotení všetkých domácich i zahraničných skúseností i historických tradícií, nepôjde u nás o komercionalizáciu občianskeho práva v pravom slova zmysle, ale iba o nevyhnutnú a užitočnú integráciu záväzkového (zmluvného) práva.” To znamená, že v novom Občianskom zákonníku by mala byť obsiahnutá len jediná zmluvná sústava … „túto jednotu predznačuje rovnaká ekonomická kvalita a fungovanie výmenno-hodnotových vzťahov a v zásade rovnaká logická vnútorná štruktúra noriem a inštitútov, ktoré ich právne upravujú.“ Budúcu právnu úpravu by mal predstavovať Občiansky zákonník ako všeobecný a základný kódex súkromného práva, upravujúci aj problematiku rodinného práva, doteraz obsiahnutú v osobitnom zákone. Mimo Občiansky zákonník by zostala úprava obchodných spoločností, družstiev, súťažné právo, obchodný register, právo duševného vlastníctva, meritórna úprava individuálneho pracovného práva a medzinárodné právo súkromné. ([13])

Z pohľadu potrebnej argumentácie, mimo záujem nemohla ostať problematika zmlúv, kde jednou stranou je spotrebiteľ (označované nie celkom presne ako spotrebiteľské zmluvy). Pre túto oblasť súkromného práva neexistuje prijateľný vzor. S výnimkou nemeckého BGB a holandského OZ prevažuje prístup, ktorý túto časť vyčleňuje mimo Občiansky zákonník. Zaradenie do Občianskeho zákonníka sa zdôvodňuje jednak tým, že zodpovedá presadzovanej monistickej koncepcii a ďalej aj tým, že ochrana spotrebiteľa sa považuje za pevnú a dôležitú súčasť súkromného práva a jeho implementácia do Občianskeho zákonníka prispieva k potvrdeniu myšlienky, že zmluvná sloboda nie je jedinou paradigmou zmluvného práva. ([14]) V prospech tohto prístupu vystupuje tiež dogmatické a praktické hľadisko, v zmysle ktorého interpretujúci, či aplikujúci subjekt by na jednom mieste sústredene našiel kompletnú úpravu určitého rovnorodého vzťahu, aj so všetkými špecifickými odchýlkami platnými pre obchodno-právny, či spotrebiteľský vzťah.

Proti zaradeniu spotrebiteľského práva do obsahu Občianskeho zákonníka sa opakuje argument o tom, že pre jednotlivé inštitúty prevzatého európskeho práva je charakteristická prílišná podrobnosť a upravené vzťahy často podliehajú ekonomickým, sociálnym a politickým vplyvom, ktoré sa častejšie menia; naproti tomu od Občianskeho zákonníka sa očakáva, že má byť stabilným predpisom, ktorý nemá podliehať častým zmenám. Preto sa za prijateľné považovalo riešenie, podľa ktorého by sa do Občianskeho zákonníka zahrnuli priamo tie smernice, resp. princípy a konkrétne ustanovenia, ktoré z obsahového hľadiska predstavujú relatívne stabilnú skupinu právnych vzťahov, ktoré sa aj napriek dynamickému vývoju fungovania spoločného trhu nemenia tak rýchlo a okrem toho … majú aj zásadný význam najmä pre posilnenie ochrany spotrebiteľa. (15]) Je otázne, či takúto oblasť možno jednoznačne ohraničiť a odčleniť od iných vzťahov. Ďalšie dôvody separátnej úpravy treba hľadať v politike orgánov Európskej únie, ktorých záujem sa po roku 2005 odklonil od kurzu vylepšenia acquis zmluvného práva smerom k k revízii spotrebiteľského práva. Nový smer obsahovo vymedzujú prijaté dokumenty – Zelená kniha o revízií spotrebiteľského acquis z februára 2007 ([16]) a hlavne návrh smernice o právach spotrebiteľa z roku 2008. ([17]) Podstatným znakom úpravy v smernici je to, že neobsahuje ustanovenia týkajúce sa vzťahov medzi podnikateľmi (b2b). Namieste je otázka, či tento dokument nevedie k rigidnému oddeľovaniu režimu spotrebiteľských zmlúv (consumer contracts) a obchodných zmlúv (commercial contracts) a neposkytuje tak bázu pre prijatie osobitného kódexu spotrebiteľského práva (práv spotrebiteľov). ([18]) Mimoriadnym je dopad smernice do všeobecného súkromného práva. Smernica nielenže rozdeľuje zmluvné právo na právo týkajúce sa spotrebiteľov a nespotrebiteľské právo, ale navyše vedie aj k dichotómii v samotnom spotrebiteľskom zmluvnom práve. Proklamovaný zámer smernice vytvárať istú úroveň “hráčskeho poľa pre podnikateľov z rôznych členských krajín Únie” otvára otázku, či súkromné právo má naďalej sledovať záujem na ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany.

Pracovný návrh nového Občianskeho zákonníka z roku 2015 tento vývoj v európskom súkromnom práve neprehliada a nepodceňuje ani vyslovené argumenty. ([19]) V duchu monistickej koncepcie sa navrhuje, aby sa v Občianskom zákonníku zakotvila kompletná úprava neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách; pokiaľ ide o jednotlivé zmluvné typy, pravidlom je, že Návrh takýto zmluvný typ pomenováva, s tým, že podrobnosti upraví osobitný zákon, ktorým môže byť aj spotrebiteľsky kódex.

 

Použité zdroje:

([1]) Návrh nového Občianskeho zákonníka. Dostupné na: https://www.dropbox.com/sh/aee4p5c0k4sqnvg/AABoUWBBY5S67cCyti5FuOC6a?dl=0,

([2]) Zimmermann, R. The Civilian Experience Reconsidered on the Eve of a Common European Sales Law.  Max Planck Private Law Research Paper No. 30, 2012,

([3]) McAuley, M.: Proposal of Theory and a Method of Recodification. 49 Loy. L. Rev. 261, 2003,

([4]) Lazar, J. Návrh  legislatívneho  zámeru  kodifikácie  súkromného  práva,  Materiály  z odbornej  konferencie, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava: EUROKODEX, Poradca podnikateľa, spol. s. r. o., 2008, ISBN 978-80-89363-14-8,

([5]) Zákon č. 89/2012 Sb. (Občanský zákoník),

([6]) Knapp, V. Hlavní zásady československého socialistického občanského práva. Vysoká stranícka škola při ÚV KSČ, Praha 1958,

([7]) PLÍVA, S. Vzájemný vztah občanského a obchodního zákoníku. IN:  IN: Švestka, J. – Dvořák, J. – Tichý, L. (eds.) : Sborník statí z diskusních fór o rekodifikaci občanského práva. Praha ASPI, a.s. 2007,

([8]) Lazar, J, Úvaha o zmenách v systéme občianskeho práva. Justičná revue č. 2/1991,

([9]) Knappová, M.-Knapp, V.-Lazar, J.- Švestka, J. Nad koncepcí československého občanského práva. Právník č. 8/1990, s. 676-689. Citované podľa LAZAR, J.: Otázky kodifikácie súkromného práva. Iura Edition, 2006. ISBN 80-8078-128-1,

([10]) Lazar, J. Koncepcia, zásady a inštitucionálne novoty Návrhu slovenského Občianskeho zákonníka. Zborník z konferencie V. Lubyho právnických dní, Bratislava, Vydavateľské oddelenie PF UK 1999. Citované podľa LAZAR, J.: Otázky kodifikácie súkromného práva. IN: Iura Edition, 2006. ISBN 80-8078-128-1,

([11]) Lazar, J. K niektorým koncepčným otázkam rekodifikácie súkromného práva. Právní praxe č. 1-2/2001, s. 87-93. Citované podľa LAZAR, J.: Otázky kodifikácie súkromného práva. Iura Edition, 2006. ISBN 80-8078-128-1.,

([12]) Dulak, A. Ku koncepčnej otázke rekodifikácie Občianskeho zákonníka (osnované prevažne na myšlienkach prof. Lazara) In: Liber amicorum Ján Lazar: pocta profesorovi Jánovi Lazarovi k 80. narodeninám. – Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2014. – S. 201-210. – ISBN 978-80-8082-791-5,

([13]) Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka, s. 14. In: [cit. 08.03.2013]. Dostupné na internete: http://www.justice.gov.sk/Stranky/Nase-sluzby/Nase-projekty/Obciansky-zakonnik/Obciansky-zakonnik.aspx

([14]) Hondius, E.. Rekodifikace holandského soukromého práva. IN: Švestka, J. – Dvořák, J. – Tichý, L. (eds.) : Sborník statí z diskusních fór o rekodifikaci občanského práva. Praha ASPI, a.s. 2007,

([15]) Lazar. J. Rekodifikácia slovenského občianskeho zákonníka vo svetle aproximácie práva (Príspevok na medzinárodnej konferencii o aproximácii práva konanej 23. a 24. Novembra 1998 v Bratislave. IN: Teória a prax aproximácie práva. Bratislava, Vydavateľské oddelenie PF UK 1999, s. 33-38. Citované podľa LAZAR, Ján. Otázky kodifikácie súkromného práva. Iura Edition, 2006. ISBN 80-8078-128-1.,

([16]) A More Coherent European Contract Law: An Action Plan,” COM (2003) 68 final,

([17]) Proposal for a Directive of the European Parliament and of the Council on Consumer Rights, COM (2008) 614 final.

([18]) Hesselin, M.W. Towards a Sharp Distinction between B2B and B2C? On Consumer, Commercial and General Contract Law after the Consumer Rights Directive. In [online]. 2009. s. 1–41. Dostupné na internete: http://ssrn.com/abstract=1416126,

([19]) Dulak, A. Spotrebiteľ v rekodifikovanom OZ. Acta Universitas Brunensis, Iuridica 2014, No. 474 s. 43 a nasl.

 

Autor:
Doc. JUDr. Anton Dulak, PhD.
Fakulta práva Janka Jesenského VŠD
Richterova 1711
925 21 Sládkovičovo

 

Recenzenti:
Doc. JUDr. Daniela Gregušová, CSc.
Fakulta práva Janka Jesenského VŠD

JUDr. Pavol Judiak, PhD.
Fakulta práva, Paneuropská VŠ

 

Vydanie:
Digital Science Magazine, Číslo 1, Ročník V.

image_print